Ako sa máte a ako ste prežívali posledných pár mesiacov?
Napriek tomu, čo sa dialo a deje okolo nás, nemôžem povedať, že by som sa mal zle. Mám svoju prácu a, chvalabohu, mal som ju aj počas karantény. Iste, trénoval som v obmedzenom režime, ale venoval som sa aj viacerým menším projektom a s rodinou sme začali natáčať videá s našimi online tréningami. Cítil som, že moje telo si vyžiadalo oddych, ktorý som si mohol dovoliť, lebo po dlhej dobe som dokonca spal osem hodín každý deň. Dopĺňal som si vedomosti a venoval som sa veciam, na ktoré som inokedy nemal čas. Dni mi utekali veľmi rýchlo a ak mám byť úprimný, pre mňa bolo toto obdobie v niečom aj nostalgické…
V čom konkrétne?
Opäť sme začali cvičiť vonku a z fitka sme sa vrátili na čerstvý vzduch! Keď som začínal trénovať, cvičili sme buď na štadióne, alebo pod mostom Lafranconi. Či bol sneh, či bol dážď, boli sme tam. Všetky pomôcky som si vtedy nosil so sebou v ruksaku alebo neskôr v aute. Niekedy so mnou chodil aj môj malý syn. Nechal som mu v aute zapnuté kúrenie a kým sme my trénovali, on sa hral sa sklopených sedadlách. Kedysi som všetko trénoval vonku. Teraz po dvadsiatich rokoch nastala doba, kedy sme sa opäť vrátili von a je to super. Uvedomil som si, kam som sa za tie roky posunul a ako si to vážim.
Zažívali ste aj nejaké obavy? Z obmedzení, ktorým sme čelili, alebo z budúcnosti?
Myslím, že v ťažkých časoch je potrebné robiť všetko pre to, aby človek neprepadol negatívnym myšlienkam. To je dôležité. S manželkou sme spolu 26 rokov a dá sa povedať, že aj v našom vzťahu boli karanténa a koronakríza akýmsi pohľadom späť. Keď sme ako tréneri začínali, počas vysokej školy sa nám narodil syn a štyri a pol roka sme žili v internátnej izbe. Nemali sme žiadne peniaze. Žili sme z môjho doktorandského platu a ženinej materskej, čo bolo skoro nič. Naučili sme sa žiť v maximálne skromných podmienkach bez toho, aby sme z toho robili brutálnu vedu. Jednoducho to tak vtedy bolo, museli sme na sebe pracovať, niekam sa posunúť a to nepriaznivé obdobie prekonať. Teraz, keď sa opäť vrátila doba, kedy bolo nutné sa v niečom obmedziť a uskromniť, nebolo to pre nás nič nové. Treba veci prijať tak, ako do života prídu…
Pre mnohých to bolo obdobie, kedy tak trochu prehodnocovali, sumarizovali, zamýšľali sa nad hodnotami v živote… Bolo to tak aj u vás?
Sčasti áno. Teším sa z toho, že som omnoho viac času trávil s rodinou. Rodina je pre mňa jednou z najdôležitejších hodnôt v živote. Môžeme mať dobrých kamarátov, ale rodina je len jedna. Nikto iný vás v živote nepodrží tak ako rodina. To sú ľudia, ktorí sa o vás postarajú, keď je najhoršie, a vedieť, že sa vždy máte kam vrátiť, je na nezaplatenie. V obdobiach, aké máme teraz za sebou, sa človek zamyslí nad tým, či sa mu naozaj oplatí toľko cestovať, pracovať a dávať rodinu na druhú koľaj. Či je naozaj dôležité zarábať stále viac peňazí, lebo v konečnom dôsledku, aj nemať peniaze nám dáva dôležitú lekciu do života. Učí nás to pokore, trpezlivosti a tomu, že veci majú istú postupnosť a nemôžeme chcieť mať všetko odrazu.
Bohužiaľ, pokora dnes mnohým ľuďom chýba. Stretávate sa s tým aj vy?
Áno. Vidím veľa mladých trénerov, ktorí chcú akoby popreskakovať niektoré levely a dostať sa tam, kde som sa ja dostal až po dvadsiatich rokoch práce. To sa jednoducho nedá. Ja viem, niektoré veci sa dajú obísť, dá sa podvádzať, ale o tom život nie je. Život nám hádže pod nohy rôzne prekážky, tie nás však majú niekam posunúť. Nemali by sme hľadať skratky a spôsoby, ako sa im vyhnúť, ale ako ich prekonať. K tomuto zisteniu však musí dospieť každý sám. Sú ľudia, ktorí to nepochopia nikdy, donekonečna sa budú len sťažovať a „krúžiť“.
O karanténe sa hovorilo aj ako o období priberania. Naša váha asi môže kolísať, ale kedy je to ešte v pohode a kedy už treba spozornieť?
Každý človek sa pri určitej váhe, a teda s určitým percentom tuku v tele, cíti dobre. Vždy je to rozmedzie niekoľkých kíl, kde sa váha môže hýbať, a podľa toho by sme mali aj jesť. Ja jem preto, aby som mohol športovať a normálne fungovať, ale mnohí ľudia berú jedlo ako pôžitok. Netvrdím, že som nikdy nemal chute, ale nikdy som sa neprežieral. Viem, kedy mám dosť, a bez problémov nechám aj polovicu porcie na tanieri nezjedenú. Všetci by sme mali počúvať svoje telo a vedieť, kedy si čo môžeme dovoliť.
Pre ľudí je však niekedy ťažké objektívne sa zhodnotiť, nie?
To je pravda, hlavne keď majú často tendenciu nehodnotiť seba, ale druhých. Nedávno som pred obchodom jedol nanuk a okoloidúca pani sa na mňa zhrozene pozrela s komentárom: Vy a nanuk??? Doslova mi vyrazila dych! Opýtal som sa jej, prečo si myslí, že by som JA nemohol zjesť nanuk. Vraj JA by som mal jesť len zdravé veci, a tak som jej vysvetlil, že od rána som už spálil 2 000 kcal, a teda pokojne si doprajem aj nanuk. Nie je to žiaden veľký hriech. Keď sa ľudia naučia, ako funguje ich telo, budú to mať aj so stravovaním jednoduchšie. Napríklad silový tréning. Ľudia často nevedia, prečo je taký dôležitý. Jednoducho povedané, svaly pália viac energie ako tuk. Preto by sme si mali svalstvo nielen vybudovať, ale sa aj snažiť si ho udržovať. Svalová hmota je totiž to prvé, čo nám po tridsiatke odchádza. Svaly atrofujú, a teda v tele sa pomer svaloviny znižuje. Preto sa naša energetická spotreba časom znižuje a mali by sme primerane znižovať aj počet prijatých kalórií. Všetka nadbytočná energia sa uloží vo forme tuku. Nezáleží na tom, či je to energia zo zdravých potravín alebo z fastfoodov. Ak človek neupraví príjem kalórií, môže jesť, ako zdravo chce, ale postupne bude priberať.
Prečo je pre nás jedlo také návykové? Je to naozaj len o tých chemických procesoch spojených s cukrom?
Áno, vyslovene je to o cukre. Človek ho potrebuje, lebo je naň naučený. Je to droga, ktorá ho nabudí. Keď hladina cukru klesne, potrebuje ďalšiu dávku, ktorá ho zase akoby vystrelí, a potom neustále funguje v takýchto vlnách. Keď sa však ľudia naučia správne jesť a udržať si cukor v konštantnej hladine, zrazu zistia, že si ho nepotrebujú nárazovo dopĺňať.
Možno pre väčšinu ľudí to neznie ako vážna diagnóza, rovnako ako napríklad závislosť na drogách či alkohole, ale môžeme to k tomu prirovnať?
Určite. Prestať jesť nezdravé jedlo a začať jesť inak vôbec nie je ľahké, práve naopak. Je to neuveriteľne ťažké! To je dôvod, prečo je toľko obéznych ľudí. Nie je na mieste to podceňovať, lebo ľudia sú na nezdravých jedlách skutočne závislí. Pozrime sa na to takto. Ľudia, ktorí sa z nejakého dôvodu chcú cítiť lepšie, potrebujú impulz a nakopnutie, často volia nešťastný spôsob a kupujú drogy či alkohol. Lenže čo ak nemajú peniaze? Je to práve lacné nezdravé jedlo, plné umelých sladidiel a dochucovadiel, ktoré im v danej chvíli urobia dobre a oni sa na nich postupne stanú závislými. Je jednoduché, rýchle a lacné zájsť do fastfoodu alebo do ktoréhokoľvek obchodu a nakúpiť za pár eur hromady nezdravých jedál. Majú problémy – idú sa najesť. Majú väčšie problémy – idú znovu a zjedia ešte viac…
Je toto začiatok, ktorý končí závislosťou?
Bohužiaľ, ľudia sa naučili svoje problémy zajedať namiesto toho, aby ich začali riešiť. Ak sa však ocitnete v zložitej situácii s pocitom, že vám praskne hlava, riešením nie je siahnuť po nejakom lacnom nezdravom jedle. Práve naopak! Treba si dať 200 drepov! Treba si ísť zabehať! Treba, skrátka, vykonať nejakú fyzickú aktivitu, v tele sa vylúčia hormóny šťastia, mozog dostáva kyslík… Hýbe sa človek, hýbe sa mozog, všetko začína fungovať a po 20 minútach sa budete cítiť úplne inak, oveľa lepšie a nebudete potrebovať jesť sladkosti.
Čo je kľúčom k úspechu, ak to niekto neovládol a teraz stojí pred otázkou, ako tie sladkosti zhodiť?
Jasne si stanoviť ciele a nastaviť si podľa nich svoju myseľ. Keď nemáte jasne stanovené ciele, jasne stanovené, ako sa k nim chcete dopracovať, nemáte jasne stanovené, čo, kedy a koľko toho budete musieť obetovať. Je len otázkou času, keby svoje predsavzatia porušíte. Najťažšie je to vtedy, keď vás nepodporuje partner, ktorý si ďalej ide svoje. Ja by som povedal, že tých, ktorí vydržia, je určite menej ako percento. Všetci ostatní si nakoniec tiež sadnú na gauč, ochutnajú z čipsov a dajú si pohár vína. Lenže to je len začiatok. Jeden pohár nikdy nie je jeden a každý vie, že keď ležíte dvaja pred telkou, nie je problém doraziť celú fľašu. A nakoniec asi neprekvapím, keď poviem, že kľúčom je zbaviť sa všetkých maškŕt. Čím viac lákadiel je v chladničke, tým je aj väčšia šanca, že urobíte malý prešľap, a keď urobíte malý, urobíte aj väčší a tak ďalej…
Existuje tendencia obéznych ľudí odsudzovať a zľahčovať to, že jednoducho nevedia prestať jesť. Čo si o tom myslíte vy?
Treba si uvedomiť, že nie je na mieste to zľahčovať. Zmeniť život a schudnúť je extrémne ťažké! Ak sa niekto nikdy v živote nemusel zaoberať svojou váhou a chudnutím, ak niekto nikdy nemal problém s jedlom, je to pre neho absolútne nepochopiteľné. Sú ženy, ale aj muži, ktorí majú tendenciu rýchlejšie naberať a oni vedia veľmi dobre, aké je to pekelne ťažké obmedziť a sledovať svoju stravu. Najmä keď ide o ženy, ktoré majú deti, musia navariť pre celú rodinu, s čím je spojené ochutnávanie, dojedanie po malých deťoch, ešte popritom zjedia vlastnú porciu a zrazu je to X kalórií navyše.
Nakoľko dôležité je v celom tomto procese rodinné zázemie a partner?
Okolie je veľmi dôležité. Nielen pre mamičky, ale ako som už spomenul, je to ťažké aj vtedy, keď ide o bezdetný pár, z ktorého jeden sa rozhodne pre zmenu a zdravú stravu, ale ten druhý nie. Predstavte si situáciu, kedy jeden sedí na gauči s čipsami a pohárom vína, keď ten druhý sa chce presne týchto zlozvykov zbaviť. Prvý deň si povie, ok, idem behať. Aj druhý a možno aj tretí deň, ale len naozaj silní ľudia dokážu odolávať donekonečna…
Prečo je také náročné zbaviť sa týchto návykov?
Bojujeme v podstate s celým životným štýlom. Po povinnej školskej dochádzke skončí telesná výchova a deti prestanú športovať. Rodičia veľa pracujú, žijú vo svete technológií, na robenie desiaty nemajú čas a deťom dajú radšej peniaze, ktoré školáci utratia v prvom fastfoode. Na druhej strane, dnes sa doba výrazne zlepšuje. Ľudia začali športovať viac, zaujímajú sa o to, čo jedia, ale stále majú málo jednoduchých a jasných informácií. Ja som 20 rokov som pracoval s vrcholovými športovcami a hoci chcem pokračovať, láka ma aj možnosť pomáhať ľuďom na ceste k zdravšiemu životu. Má to pre mňa vyšší zmysel, mám z toho dobrý pocit, a preto by som sa tým smerom chcel uberať. Pomoc ľuďom je to, čomu sa venujem v Extrémnych premenách, ktorých ďalšia séria sa začne vysielať v septembri, a okrem toho pripravujem vydanie svojej knižky, ktorá vznikla za rovnakým účelom.
Marošovi Molnárovi ďakujeme za rozhovor a prajeme veľa úspechov.
