Niekoľko násobná majsterka sveta behá pre tých, ktorí nemôžu.
Už klasická otázka na úvod: ako sa máte?
Ďakujem za opýtanie, mám sa dobre. Snažím sa, asi ako väčšina z nás, čo najviac prispôsobiť momentálnej situácii a pripravovať sa na letnú sezónu, ktorá je pre mňa z celého roka najdôležitejšia. Za iných okolností by som bola pravdepodobne odcestovaná, ale teraz som z pochopiteľných dôvodov tu a mám individuálnu prípravu. Okrem toho sa stále snažím organizovať eventy, ktoré plánujem toto leto, hoci uvidíme, ako to vypáli. Napriek tomu, čo sa deje, sa snažím venovať všetkému naplno.
Možno nie každý úplne presne vie, aké veľké úspechy máte za sebou a akou hviezdou ste vo wakeskatingu, ktorému sa venujete. Pochválite sa najväčšími úspechmi?
Ako hviezda sa určite necítim. Nevenujem sa športu pre výsledky, aj keď, samozrejme, ma veľmi teší, keď sa mi darí. A isteže to nie je to len dobrý pocit. Dobré výsledky a výhry mi pomáhajú aj v tom, že mám väčšie možnosti a môžem sa športu venovať na profesionálnej úrovni. Užívam si každé jedno jazdenie, som rada, keď sa dostanem do príjemnej partie alebo mám príležitosť naučiť sa nové triky, ale kvôli titulom to určite nerobím.
Je veľmi sympatické, aká ste skromná, tak to poviem za vás: nielen titul majsterky sveta z roku 2009, ale aj šesťnásobná majsterka sveta vo wakeskatingu! Blahoželám k úspechom a rovno sa opýtam, ako ste sa dostali k vode.
Celé to začalo tým, že som sa ako osemročná začala venovať vodnému lyžovaniu. S rodičmi sme bývali v Ratnovciach, kde už bol postavený vlek a dalo sa tu venovať vodným športom. Ja si však pamätám, že z prvej jazdy som nebola vôbec nadšená. Mala som pocit, že idem rýchlosťou asi tak 100 km za hodinu, padla som v prvej zákrute a asi rok som tam vôbec nechcela ísť. Neskôr nás rodičia aj s bratom prihlásili do vodnolyžiarskeho tábora, kde som sa naučila základy, získala som motiváciu a obaja sme prešli do klubu vodného lyžovania. Venovala som sa tomu naplno. Trénovali sme dennodenne, ráno aj večer, chodila som na súťaže… To bolo moje detstvo v lodenici. Vo vodnom lyžovaní sú tri disciplíny: slalom, triky a skoky do diaľky. Ja som mala najradšej tú tretiu, teda skoky.
[/vc_column_text][vc_single_image image=“3791″ img_size=“full“ alignment=“center“ lazy_loading=“true“][vc_column_text]Čo sa stalo, že nakoniec ste majsterkou vo wakeskatingu a nie vo vodnom lyžovaní?
Keď som bola staršia, pridala som k vodným lyžiam snowbording a striedala som aktívnu zimnú a letnú sezónu. Prišlo však zranenie, po ktorom mi museli operovať koleno. Po operácii vo mne ostal akýsi mentálny blok a voči skokom na lyžiach som začala mať oveľa väčší rešpekt, pretože z tých troch spomínaných disciplín sú pri skokoch pochopiteľne najtvrdšie dopady. V tom období už niektorí moji kamaráti začínali jazdiť na wakeboarde. Vyskúšala som si ho, ale oveľa viac ma oslovil wakeskate a po mojich skúsenostiach z vodného lyžovania som sa do toho aj rýchlo dostávala a začalo ma to baviť.
Čím vás vtedy tento šport najviac oslovil?
Bolo to pre mňa niečo nové a hlavne iné. Vodné lyžovanie bolo skôr o tréningoch s trénerom, ale wakeskating som robila len pre radosť s kamarátmi. Neskôr som vyskúšala aj zúčastniť sa na pretekoch a išlo mi to celkom dobre. Nebolo to však len o súťažiach, ale hlavne o komunite, ktorej súčasťou som sa stala, ktorá ma podporovala a v ktorej som sa učila. A tak nejak prirodzene som prešla z vodného lyžovania, kde som už strácala motiváciu aj preto, že moja najsilnejšia disciplína vypadla, na wakeskate. Mala som okolo 17 rokov a odvtedy sa mu venujem až doteraz.
Je pri tomto športe niečo naozaj náročné, s čím stále bojujete?
Čo sa týka fyzickej prípravy, vodné lyžovanie mi dalo veľmi silné základy. To, čo sa iní musia učiť na začiatku, som ja už vedela. Ako dopadať, ako sa správa vodná hladina… Ak je niečo, s čím bojujem, bude to asi v hlave. Myslím si, že niekedy si málo verím. Neviem odhadnúť, na čo už mám, či môžem byť odvážnejšia… Nemám trénera a aj preto sa snažím vyhľadávať jazdcov, ktorí by mi vedeli poradiť a trochu ma usmerniť.
[/vc_column_text][vc_single_image image=“3792″ img_size=“full“ alignment=“center“ lazy_loading=“true“][vc_column_text]Mnohí možno nevedia, v čom presne spočíva hodnotenie na súťaži a ako súťaž prebieha. Priblížite nám to?
Na pretekoch, ako sú napríklad majstrovstvá sveta alebo majstrovstvá Európy, každý pretekár dostane k dispozícii dvakrát po jednom kole v areáli, kde súťaž prebieha. Pretekár si vopred môže premyslieť zostavu trikov, aby bola celá jazda čo najlepšia. Striedajú sa triky s rôznou náročnosťou, triky z vody alebo aj na prekážkach a, samozrejme, sa hodnotí aj ich prevedenie. Povinné nie je nič konkrétne, ale je veľa trikov, ktoré sú bežné, a jazdci ich predvedú takmer v každej svojej jazde. Hodnotí sa tu tiež aj riskantnosť…
Riskantnosť v nebezpečnosti daných trikov?
Áno, ale jazdci riskujú aj v niečom inom. Každý dostane len dve kolá na to, aby sa predviedol. Ak by však spadol hneď na začiatku, skončil. Preto si väčšina jazdcov necháva tie najnáročnejšie triky až na koniec. Najprv predvedú to, v čom sú si istí, a až potom prejdú k riskantnejším trikom. Ak je však niekto odvážnejší, urobí ťažší trik na začiatku, môže získať body k dobru. Mne osobne sa viac páči formát, s akým som sa stretla v Amerike, kde majú pretekári viacero pokusov a nemusia skončiť hneď, ak sa im niečo na začiatku nepodarí.
Úspechy máte za sebou veľké, ale na Slovensku wakeskaterka nie je takou hviezdou ako napríklad hokejisti… Nie je vám to niekedy ľúto?
Nevnímam to tragicky a osobne mi to ani nechýba. Som veľmi rada a vďačná za to, ako to je a do akej miery sa môžem wakeskatingu venovať. Samozrejme, že ma vždy teší, ak ma niekto osloví, a som rada, keď sa tento šport dostáva do povedomia. A dozvie sa o ňom viac ľudí. Možno v tom vidím najväčší zmysel. Aby sa o ňom hovorilo, aby sa mu venovalo viac a viac mladých ľudí.
Na Slovensku štartujeme Zber medailí, ktorý je hlavne o behu. Aký je váš vzťah k behu alebo iným športom?
K iným športom mám veľmi pozitívny vzťah. Rada chodím na aj túry, aj bicyklovať. Ak mám byť úprimná, tak beh nie je moja najobľúbenejšia aktivita (smiech) a kto ma pozná, aj to o mne vie. Je to paradox, keďže sa venujem aj organizácii Wings for Life, čo je bežecké podujatie. Tento beh nie je úplne o výsledku, ale o svojej myšlienke, ktorá mňa osobne zaujala. Možno práve preto je toto takmer jediný raz, čo ma beh aj skutočne baví.[/vc_column_text][vc_single_image image=“3789″ img_size=“full“ alignment=“center“ lazy_loading=“true“][vc_column_text]Povedzme niečo viac o Wings for Life pre tých, ktorí možno tento projekt nepoznajú.
Ide o celosvetový charitatívny event, ktorý spája bežcov na celom svete v jeden deň a v rovnaký čas. Každý, kto sa chce zúčastniť, sa musí zaregistrovať a celých 100 % registračného poplatku ide na výskum liečby poranení miechy. To je hlavná myšlienka celého projektu. Zapojiť sa dá viacerými spôsobmi. Vo veľkých mestách po celom svete sa konajú klasické organizované preteky. Sú však netradičné v tom, že nemajú stanovený cieľ, len trať, ktorou sa beží. Pohyblivým cieľom je takzvané stíhacie auto, ktoré bežcov postupne dobieha. V momente, kedy auto bežca dobehne, je bežec akoby v cieli. Na Slovensku sa klasické preteky neorganizujú, ale je možné zúčastniť sa prostredníctvom aplikácie. Kto si ju nainštaluje, môže behať individuálne alebo s niektorou organizovanou skupinou, ktoré vznikajú už vo viacerých slovenských mestách. Jednu takú organizujem aj ja v Piešťanoch, takže kto bude chcieť, môže sa k nám pridať. Princíp je v tom, že každý behá s aplikáciou buď sám, alebo sa zúčastní aj organizovaného App runu.
Ako ste sa dostali k jeho organizovaniu vy?
Už roky som ambasádor tohto podujatia, už roky som ho behávala a vždy ma bavila aj organizácia. Organizovanie App runu v Piešťanoch vzniklo veľmi nevinne a postupne. Viacerí kamaráti, aj tí, ktorí nie sú bežcami, sme sa stretli a zabehli si spolu niekoľko kilometrov. Prvýkrát organizovane to bolo dva roky dozadu a behali sme len okolo Sĺňavy. Mali sme síce asi to najhoršie počasie na svete, ale atmosféra bola o to lepšia, čo ma motivovalo do organizovania aj ďalších ročníkov.
Ak sa situácia zlepší a podujatie sa bude môcť konať, aké novinky ste si pre bežcov pripravili?
Už minulý rok, keď sme sa, bohužiaľ, nemohli stretnúť, som naplánovala o niečo zaujímavejšiu trasu a verím, že tento rok si ju aj vyskúšame. Uvidíme, aká bude situácia, ale ja sa zatiaľ snažím pripraviť všetko tak, aby sme sa mohli stretnúť a aby bol aj program pre našich bežcov zaujímavý. Štartovať budeme, samozrejme, o 13.00 h – tak ako celý svet- a v Piešťanoch sa stretávame pred Domom umenia. Pripravujem aj sprievodný program, spoločné vyhodnotenie najlepších bežcov, hudbu, občerstvenie, ale, samozrejme, všetko bude záležať od aktuálnej situácie. Teším sa na všetkých bežcov, ale aj nebežcov, ktorí sa rozhodnú tento projekt svojou účasťou podporiť.
Zuzke Vráblovej ďakujeme za rozhovor a prajeme ešte veľa ďalších úspechov.
