Zlatá Olympiáda bola komorná, ale mala rodinnú atmosféru. To sú slová našej zlatej olympioničky. Aké ďalšie dojmy si priniesla z Tokia aj o jej ďalších plánoch sa dočítate v našom rozhovore.
Do Tokia ste si išli po medailu. Podľa vašich slov hocijakú, ale nakoniec to skončilo zlatom aj svetovým rekordom.
Pred odchodom na OH som si dávala veľký pozor na svoje vyjadrenia novinárom. Samozrejme, ma tlačili k tomu, aby som povedala, že prinesiem domov zlatú medailu, ale tomu som sa vtedy úspešne vyhla. Náš šport je taký, že ktokoľvek sa postaví na štartovú čiaru, môže v ten deň vyhrať. Doslova. U nás neexistujú podobné limity ako napríklad u bežcov alebo u plavcov. Takže som sa takýmto odpovediam vyhýbala. Až potom, ako sa mi podarilo urobiť svetový rekord, som si povedala, že polovicu roboty mám za sebou a akúkoľvek medailu získam, budem spokojná. Ja považujem za úspešné preteky už vtedy, keď postúpim do top šestky. Potom nasleduje samozrejme finále, ktoré v mojom prípade vie byť veľmi dobré ako teraz na Olympiáde, ale aj doslova tragikomické až tragické ako na posledných pretekoch pred OH, čo boli v mojom prípade Majstrovstvá Európy. Preto ani v Tokiu som na začiatku neočakávala od finále nič konkrétne…
S čím súvisí, že môže byť výsledok vo finále až taký rozdielny? Čo je ten faktor X?
Faktorom X je hlavne štýl streľby počas súťaže, ale veľmi veľa záleží aj od psychického rozpoloženia. Mne sa vo finále často stáva, že spravím aj dve – tri chyby po sebe, a vtedy sa už ťažšie opäť rozbieha. Ja v tom momente, samozrejme, vnímam aj súperky, a keď vidím, že ja mám šesť chýb a ony jednu – dve, je nápor na psychiku silný. V Tokiu sa mi to nestalo a tie chyby, ktoré som spravila, prišli jednotlivo, nie naraz. A okrem toho som si vravela, že svetový rekord mi už nikto nevezme a horšia ako šiesta nebudem. Stále som ale sledovala aj súperky a postupne som videla, že nebudem, šiesta ani piata, a nakoniec to skončilo zlatom.
V čom bola pre vás táto Olympiáda iná? A nemyslím, len kovidové opatrenia…
Veľmi som sa tešila z toho, že ako slovenská výprava sme sa tam zišli vynikajúci kolektív. Pretože sme reálne nemohli ísť nikam, na žiadne iné športovisko, nemohli sme opustiť ani olympijskú dedinu, všetok voľný čas sme trávili spolu, v našom „office“. Tu sme pozerali a fandili našim ostatným športovcom a spoločne sme všetky preteky prežívali. Osobne to vnímam tak, že pre nás bola Olympiáda síce komornejšia, ale aj rodinnejšia.
A ako ste vnímali celkovú atmosféru na OH? Viaceré športoviská pôsobili bez divákov prázdne až posmutne….
V našom športe nie sme veľmi zvyknutí na divákov, takže nám tam diváci nechýbali. Kde ma to najviac zasiahlo bol otvárací ceremoniál, na ktorom som mala tú obrovskú česť byť vlajkonosičkou, ale vyšli sme na prázdny štadión. Čakal nás tam len tím lokálnych roztlieskavačov, ktorí boli úžasní, veľmi sa snažili, a keby nebolo ich, športovci by ani nemali komu kývať. Zažila som aj otvárací ceremoniál v Pekingu, a tam to bolo niečo celkom iné. Ja tie pocity opisujem ako keď do arény vchádzajú gladiátori. Celý štadión burácal, skandoval… V Tokiu to bolo samozrejme úplne iné, oveľa oveľa tichšie a vďaka aspoň sa tých miestnych, ktorým sme mohli kývať .[/vc_column_text][vc_single_image image=“3840″ img_size=“full“][vc_column_text]V spoločnosti dlho prebiehala diskusia o tom, či Olympiáda bude, alebo nebude, či by mala byť, alebo nemala byť… Aký bol váš názor?
Ako športovca, ktorému sa celý svet teraz točí iba okolo OH som si ani nepripúšťala, že by Olympiáda opäť nebola. Samozrejme tu bola neistota a vravela som si, že nič nie je isté, kým nebude sedieť v lietadle do Tokia, nebudem veriť. Isteže tie najväčšie očakávania sme všetci mali minulý rok. Bohužiaľ sa nenaplnili a ja osobne som k tomu tento rok pristúpila tak, že som bola pripravená na obe alternatívy a už som sa na to príliš emočne neviazala… Osobne si ale myslím, že akákoľvek optimistická správa je vítaná, akékoľvek pozitívne emócie sú v momentálnej situácii vo svete potrebné, preto som veľmi rada, že sa OH konali.
Vyjadrili ste sa, že v Tokiu zahrali vo váš prospech aj vaše skúsenosti. Išlo o niečo konkrétne?
Mám asi 40 medailí z veľkých športových súťaží, povedzme, že som mohla byť 70 krát vo finálne a trikrát som bola vo finále na OH. Takže ja som oproti tým babám skúsenosti mala. Ale myslím, si, že to nie je len o veku a skúsenostiach zo športovísk. Vnímam ako výhodu hlavne to, že som už v trochu inej životnej fáze ako ony. Tým, že som mama, moje priority a hodnoty mám nastavené inak… Aj mužovi som pred finále písala, že budem spokojná akokoľvek to dopadne, pretože mám svetový rekord a dve zlatá doma…
Skvelá správa pre všetkých fanúšikov je, že sa ešte nechystáte do športového dôchodku, ale na najbližšiu olympiádu v Paríži. Športujete už dlhé roky, ako sa časom menil váš tréning či výživu?
Tou najväčšou zmenou bolo bezpochyby to, že som sa stala mamou. Kedysi som riešila to, čo budem jesť ja, kam pôjdem ja, kedy pôjdem spať a kam pôjdem žúrovať. Teraz riešim, či mám opaľovacie krémy pre deti, okolo ktorých sa točí kvázi všetko. Robím šport, kde netreba príliš riešiť výživu, našťastie nemáme váhové kategórie, lebo ja by som asi bola každý rok v inej a vyššej (smiech)… Toto a tiež to, že sa dá strieľať v podstate v akomkoľvek veku, je veľkou výhodou streľby. Aj teraz na OH bola strelkyňa, ktorá mala päťdesiat rokov. Čo sa týka zmien, je pravda, že kedysi som možno trénovala viac, ale teraz trénujem presne to, čo potrebujem a som na tréningoch oveľa koncertovanejšia.[/vc_column_text][vc_single_image image=“3836″ img_size=“full“][vc_column_text]Prvý šport, ktorému ste sa venovali bol tenis, ale vraj ste s ním skončili, pretože sa vám nechcelo behať. Čo je na tom pravdy?
Ono to aj pravda je…S tenisom som začínala, keď som mala 5 rokov a som veľmi vďačná mojim rodičom, že ma k takémuto úžasnému športu priviedli. Tenis ma veľmi bavil, nemala som problém trafiť loptičku na prese určené miesto, ale dobehnúť k tej loptičke a znova utekať k ďalšej, to už problém bol, pretože moje nohy nejako nespolupracovali. S tenisom som teda skončila a sama som si vymyslela, že v štvrtej triede prestúpim do volejbalovej triedy. Ani toto však nebola najšťastnejšia voľba a nielen kvôli mojej výške, ale hlavne som zistila, že kolektívny šport nie je pre mňa. Nevedela som sa v rámci kolektívu veľmi presadiť, a tak som sa začala skôr zašívať. Až tou ďalšou voľbou bola streľba po vzore môjho otca, ktorý strieľa tiež, rovnako ako strýko… Takže to bolo v rodine, na strelnicu som chodievala často a vyskúšali sme to. Prvý rok ma trénoval tatino, chvíľu som sa venovala dvom disciplínam až nakoniec mi ostal len trap.
Vy ste vyštudovali zdravotnícku školu a misijnú a charitatívnu prácu a máte za sebou aj nejakú misijnú činnosť v Afrike. Poviete nám o tom viac?
V roku 2014 a 2015 som bola dvakrát na dva týždne v Ugande pomáhať v detskom domove. Moja sestra s manželom v roku 2011 založili nadáciu a začali budovať detský domov. Postupne ho rozširujú, dokupujú sa pozemky, budujú školy a internáty, každý rok sa niekam posúvajú. Ja som počas môjho prvého pobytu tam, kedy sa škola ešte len budovala, trávila väčšinu času s deťmi, pomáhala som s písaním listov sponzorom, vytvárali sme pre nich programy… Počas druhého pobytu, kedy už škola pre deti stála, sme sa venovali aj dokončovacím prácam na škole, maľovali sme rámy okien, deti sa samozrejme zapájali a učili. Všetky deti tam, boli z ulice, kontakt na rodičov nemali, a teda nikto ich to nemal kedy učiť. Zároveň sme s nimi trávili čas, mali sme možnosť sa rozprávať a spoznávať.
Ukončime rozhovor otázkou: Na čo sa teraz najviac tešíte, čo vás čaká v najbližšom období?
Momentálne sa najviac teším a regeneračné dvojtýždňové sústredenie v Chorvátsku, ktoré strávim spolu so svojimi deťmi a manželom a budem im môcť vynahradiť čas, ktorý som im venovať nemohla. Teším sa na to, že si oddýchnem a trošku utečiem aj od momentálneho mediálneho chaosu, ktorému sa na jednej strane teším, ale časovo je to celkom náročné. Verím, že bude pekné počasie, čaká ma SUP, bicykel a hlave čas s rodinou.
Ďakujeme za rozhovor, prajeme veľa ďalších športových aj osobných úspechov!
