Každý rozhovor začíname otázkou na rozbeh: ako sa máte, čím aktuálne žijete… Vo vašom prípade je odpoveď asi jasná, ale aj tak. Aké pocity sa vo vás aktuálne striedajú?
Ďakujem, mám sa dobre. Momentálne už žijem olympiádou. Začala mi príprava na ňu a všetko už podriaďujem tomu, aby som bol 6. 8. v čo najlepšej forme. Ale potešilo ma, že sa deti vrátili do školy (aj tie naše), že začínajú zase športovať, že sa blíži leto.
Uplynulý a zatiaľ sa javí, že aj tento rok sú náročnejšie aj na psychiku. Museli ste sa viac sústrediť aj na svoje myšlienky, hľadať silnejšiu motiváciu a zmysel v ďalšom „nakopnutí sa“?
Bolo dôležité sa nepoddať. Aj mňa zo začiatku trápili vnútorné otázky prečo sa to deje, ale potom som si nastavil myseľ pozitívne. Snažil som sa hľadať aspoň nejaké dobré veci na celej tej kríze, na opatreniach, zrušených podujatiach. Tešil som sa z maličkostí, z bežných vecí. Užíval som si, že som doma častejšie ako obyčajne, že viac času trávim s manželkou a deťmi.
Začali ste niečo robiť inak, s niečím ste prestali alebo naopak máte nejaký nový zvyk? Prehodnocovali ste, bilancovali?
Myslím, že ľudia sú schopní veľmi rýchlo sa prispôsobiť. Kto lamentoval, bolo to pre neho ťažké obdobie, kto sa rýchlo adaptoval, dalo sa prežiť aj s úsmevom (pokiaľ to naozaj niekoho nezasiahlo priamo tragicky). Ale nemyslím, že by som sa zmenil ja alebo že by som niečo v živote v zásade zmenil. Ale určite ma to prinútilo zamyslieť sa, kam tento konzumný svet speje a že treba aspoň trochu ubrať zo svojich nárokov, blahobytu a komfortu. Z tohto obdobia sa treba poučiť pre dobro ľudstva, pre dobro našej planéty.
Poďme ku športu a na štart… Prežívate na štarte stres a nervozitu alebo ste skôr typ, ktorý sa takpovediac „odovzdá osudu“ už dôveruje príprave, ktorú má za sebou, a je viac pokojný?
Určite som pokojný. Ale nie je to tým, že by som odovzdal seba osudu a nech je ako je. Môj pokoj pramení z dobrej prípravy na preteky. Keď viem, že mám za sebou skvelú robotu, že som pripravený na 100 %, tak sa na štart môžem postaviť s čistým svedomím a pokojom.
Účasť na olympiáde je asi pre väčšinu športovcov najvyššia méta, preto je bezpochyby spojená s dávkou napätia a nervozity, a to nielen pre fyzickú prípravu, ale aj pre vybavovanie, chvíľkovú neistotu či kvalifikáciu. Teraz k tomu všetkému pribudla ešte extrémna porcia neistoty, testov, opatrení, obmedzení, zmien… Čo je pre vás hlavný dôvod, ktorý vás motivuje ešte aj toto všetko prekonať?
Som na sklonku svojej kariéry. Priznám sa, že každým rokom je ťažšie sa namotivovať a ísť do toho. Na jednej strane je športový život krásny, na druhej náročný. Nehovoriac o záťaži na organizmus, ktorú musí podstúpiť počas prípravy. Ročne je to vyše šesťtisíc kilometrov. V prvom rade ma motivuje, že ma to baví a prináša mi to radosť. Hlavne keď som bol mladší, viac som nepotreboval. Od olympiády v Riu sa k tomu pridala ďalšia motivácia, bez ktorej by som to možno posledné 2 – 3 roky už nezvládal, a to obrovská podpora od fanúšikov. Že im svojimi výkonmi a úspechmi prinášam radosť. Keď moja drina prinesie radosť čo i len zopár ľuďom, tak to stojí za to.
Vedeli by ste v skratke zhrnúť, akými covidovými obmedzeniami a opatreniami ste museli a ešte budete musieť prejsť, aby ste sa mohli postaviť na štart na olympiáde?
Čo sa dialo posledný rok a pol, asi každý zažil. Obmedzenie cestovania na sústredenia, minimum pretekov a ak aj boli, tak vo veľmi oklieštenom režime a za prísnych opatrení, limitovaná regenerácia, vodné procedúry, bazény… A pred olympiádou a počas nej nás čaká testovací maratón, priam drastické opatrenia a obmedzenia pohybu (v Japonsku len hotel, tréning a súťaž), pretekanie bez divákov a fanúšikov… Ale verím, že to bude stáť za to a aj z Japonska pošleme na Slovensko pozitívne emócie.
Ktoré z opatrení vás najviac prekvapilo a čo vám je najmenej po vôli?
Ja som veľmi prispôsobivý a keď sú nastavené určité pravidlá, tak sa ich snažím dodržiavať. Určite najviac obmedzujúci bol pre mňa zákaz návštev. Rodičov, svokrovcov a širšiu rodinu sme veľmi dlhé obdobie nevideli naživo. Nemohli sme sa vo väčšej skupine stretnúť ani na Vianoce. Rozumiem, prečo to bolo zavedené, ale toto opatrenie bolo pre nás najťažšie.
Na čo okrem samotných pretekov a možnej obhajoby titulu, ktorú vám všetci prajeme 😊, sa na olympiáde najviac tešíte?
V podstate na nič, lebo nič iné robiť nemôžeme. Najviac sa okrem spomenutého teda teším na cestu domov.
Pred olympiádou však máte naplánované majstrovstvá SR a atletický míting PTS. Beriete tieto podujatia momentálne „len“ ako súčasť vrcholiacej prípravy na olympijské hry? Viete sa vôbec ešte sústrediť aj na niečo iné?
Nakoniec možno ani tieto preteky neabsolvujem – keďže som mal po jarnom dudinskom štarte svalové problémy, rozhodli sme, že nebudeme riskovať. Preteky mali byť len spestrenie prípravy a nestojí za to riskovať zranenie v tomto období. Koncentrácia na olympiádu je veľmi veľká, ale vo voľnom čase som stále hlavne manžel a otec rodiny, takže bez problémov viem fungovať a tešiť sa s mojimi babami.
Čo sa deje vo vašej hlave počas pretekov? Sústredíte sa na každý pohyb a nádych alebo vypínate? A ak vypínate, kedy je potrebné zase zapnúť?
Ja patrím medzi tých, ktorým mozog počas pretekov pracuje na plné obrátky. Snažím sa byť plne koncentrovaný. Sú činnosti, ktoré prebiehajú automaticky, ale tempo, súperi, občerstvenie, srdcová frekvencia, diváci, to všetko mám v hlave.
Keby ste mali urobiť vlastný rebríček 5 top faktorov, ktoré podľa vás človeka dovedú k vytúženému cieľu, aké by bolo ich poradie?
Po prvé je to asi radosť z toho, čo robíte. Musí vás to baviť. Bez zdravia by to tiež asi nešlo. Musíte mať aj určité predispozície, povedzme talent na to, čo robíte. Ale špeciálne vo vytrvalostnom športe je talent to minimum a zaradil by som to v rebríčku o niečo nižšie. Možno pri šprinte je talent o niečo dôležitejší. Potom je to zodpovednosť, cieľavedomosť a vytrvalosť v jednom. A nepochybne aj podpora rodiny, neskôr realizačného tímu, systému. A nakoniec aj kus šťastia. Na ľudí, na správne rozhodnutia aj v samotných pretekoch.
Prečo je podľa vás radosť najdôležitejšia?
Lebo v športe, ale aj v živote prichádzajú väčšie a menšie prekážky. A keď niečo robíte z donútenia, je len otázkou času, kedy to vzdáte. V športe neexistujú skratky. Mne trvalo 20 rokov stať sa olympijským víťazom. A keby ma to nebavilo a nemal by som to rád, zabalil by som to asi po piatich.
Okrem športu sa venujete aj mnohým dobročinným aktivitám. Prečo je podľa vás dôležité, aby ľudia mysleli aj na druhých?
Som šťastný človek. Mám v živote všetko, čo považujem za dôležité. A chcem sa o to podeliť. O emócie, pocity, motiváciu a keď môžem, tak aj o materiálne veci, aj keď, „žiaľ“, nie som tenista, takže len v rámci svojich možností.
Motivujete sa niekedy aj odmenou? Máte v mysli už teraz niečo, čo si doprajete ako odmenu po olympijských hrách?
Odmena nikdy nebola mojou motiváciou. Určite poteší, keď vás za výkon odmenia, ale to pre mňa nie je čerešničkou na torte. Pre odmenu to nikdy nerobím.
Ďakujeme veľmi pekne za rozhovor a prajeme veľa zdravia a úspechov nielen na blížiacej sa olympiáde!
