Martina Moravcová

Naša klasická otázka na úvod, ako sa máte? Čomu sa aktuálne venujete?

Keďže deti chodia do školy, žijem rutinným školským životom. Moja šichta začína o šiestej, končí o deviatej, keď ich porozvážam, a potom začína opäť od tretej, kedy končia v škole. Vozím deti na tréningy a popritom, samozrejme, trénujem aj ja sama a vediem tiež skupinu master plavcov. Medzi nimi mám ľudí od 25 do 85 rokov, bývalých plavcov, triatlonistov, ale aj ľudí, ktorí začali plávať až po šesťdesiatke a ktorí sa venujú plávaniu, aby sa udržiavali vo forme. Takže dalo by sa povedať, že keď netrénujem, tak plávam, keď neplávam, tak trénujem. 😊

Trénujete aj vaše deti?

Dcérku už netrénujem ja osobne, syna ešte áno. Keď však bude postupovať do inej skupiny, tiež pôjde k inému trénerovi. Hoci je aj veľa detí, ktoré trénujú s rodičom – trénerom, nie je to pravidlo. Ani ja som netrénovala s mojou mamou. Napriek tomu, že mi robila plavecký servis a podporovala ma, tréningy mi nezostavovala.

Čo je pri tréningu v mladom veku pre deti najpodstatnejšie?

Deti musí šport hlavne baviť a samy musia cítiť, že je to ich cieľ. Ak by to tak nebolo, veľmi rýchlo by ich plávanie skončilo. Práve vnútorná motivácia by mala byť v dieťati najviac podporovaná a o to sa snažím aj ja. Budovať v nich záujem o šport. Je potrebné ich motivovať, chváliť a oceňovať, ale na druhej strane aj dieťa musí samo chcieť. Nesmie byť lenivé, musí byť ochotné do toho veľa dať a niečo aj obetovať. Je rozdiel, keď dieťa príde na tréning a dve hodiny sa len „špliecha“ alebo dve hodiny sústredene trénuje. Je aj úlohou trénera z nich dostať maximum, ale ide to len do určitej miery. Ak dieťa nie je ochotné počúvať a reagovať na rady trénera, ak nemá trpezlivosť a vôľu, tak ani najlepší tréner všetko nezachráni.

Keď sa teraz ohliadnete späť na celú kariéru aj svoje začiatky, čo by ste chceli mladým športovcom uľahčiť? Dá sa to?

Bohužiaľ, svoju cestičku si musí prejsť a vyšliapať každý sám. Ja, z titulu toho, čím som prešla, ich môžem lepšie usmerniť, môžem im lepšie poradiť, viem ich motivovať, možno mám lepšie „oko“ a vidím, kde majú deti už hranice a ktoré nároky sú na ne privysoké. Viem to určite odhadnúť lepšie ako rodič, ktorý o plávaní nevie toľko, koľko ja. V tom je moja výhoda. Svoju cestu si však musí prejsť každý sám. Aj keby som im chcela pomôcť, šport a tréning nie sú ako recept na koláč, podľa ktorého vyjde zakaždým rovnako. Každé dieťa je iné a každým rokom sa mení. Nie je nič výnimočné, že niekto je dobrý v dvanástich, a nie v pätnástich, alebo naopak… Musia sa tomu prispôsobovať aj tréningy. V športe je neskutočne veľa rôznych premenných a tréning je len jedna malá časť z celku. Neplatí, že jeden tréning prinesie také isté výsledky pri všetkých deťoch. Ako som povedala, nie je to recept na koláč, preto aj keď nejaký chodníček je, je pre každé dieťa iný.

Váš chodníček bol plný úspechov a bude to presne 10 rokov od oficiálneho ukončenia vašej športovej kariéry. Vraciate sa niekedy so sentimentom v spomienkach?

Absolútne nie som sentimentálny typ. Viem, čo je to za drinu a čo som tomu musela obetovať, takže nostalgia ma absolútne nechytá. 😊 Som v tomto veľmi racionálny človek a nie som veľký „snílek“.

Môže byť aj toto súčasťou úspechu?

Možno áno. Tento prístup je pre športovca dobrý, pretože šport ho naučí, že ak má raz úspech, nie je to istota, že ho bude mať znovu, a neúspech tiež neznamená koniec kariéry. Treba ho hodiť za hlavu, poučiť sa z neho a ísť ďalej. Športovec sa teda musí naučiť aj „splachovať“, lebo ináč by to bola jeho batožina, ktorú si so sebou všade zbytočne vláči… Negatívny dopad na psychiku môže mať neúspech, ale aj úspech, po ktorom môže mať športovec veľkú snahu ho dosiahnuť opäť alebo ho aj prekonať. Nemusí sa to však vždy podariť, ale ani to by nemalo byť demotivujúce. Treba sa vedieť odstrihnúť a ísť ďalej. Spomienky na dobré aj zlé momenty v nás síce ostávajú, ale mali by sa vynoriť iba vtedy, keď ich potrebujeme použiť.

Toto už znie ako aj mentálny športový tréning. Ten by sa asi nemal podceňovať.

Mentálna príprava je faktor, ktorý by sa nemal podceňovať u detí, ale ani u dospelých. Niekto si to v sebe vie ukorigovať sám, a u niekoho je vhodné sa aj v tomto smere akoby ďalej vzdelávať. Je to rovnaké ako pri čomkoľvek inom. Niekto je samouk, tlak vie ustáť, vie rôzne situácie správne vyhodnotiť a zvládnuť, a pre druhého je to problém, s ktorým bojuje. Nie je nič zlé na tom, keď sa v takom prípade obráti na odborníkov, ktorí ho aj v tejto oblasti usmernia a vyškolia. Je to veľmi dôležitá súčasť prípravy športovca a vidieť to aj na olympiádach a iných veľkých pretekoch.

Dá sa povedať, z čoho plynú predispozície na lepšie zvládanie toho tlaku a stresu u detí?

Väčšinou mentálna príprava u detí vychádza z rodinného zázemia. Je dôležité, ako s deťmi komunikujú rodičia, čo sa s nimi snažia dosiahnuť a prečo ich vedú k športu. Aj dieťa podľa toho chápe, prečo sa športu venuje, aké by malo mať ciele a tak ďalej. Väčšina detí sa na začiatku formuje tým, že sa akoby snažia uspokojiť nás, rodičov a trénerov. Na konci dňa nechcú ani tak vyhrávať, ako potešiť svojho rodiča, svoju babičku alebo trénera. Je to v poriadku, lebo všetci robíme v živote aj veci pre potechu druhých. Musí tu však byť rovnováha, nič sa nesmie prestreliť a nemalo by prevážiť to, že deti chcú dosiahnuť cieľ len kvôli niekomu inému, nie kvôli sebe. Potom je to na deti veľký tlak, sú nervózne a boja sa, že niekoho sklamú… Treba v nich vypestovať vedomie a vieru, že keď podajú svoj maximálny výkon, budeme sa s nimi tešiť bez ohľadu na výsledok. Deti by sa mali učiť odbremeniť od vonkajších tlakov a rozmýšľania nad otázkami čo ak… Aj svojej dcére vravím, že je to úplne nepodstatné. Je jedno, čo bude, hlavné je sústrediť sa na svoj výkon, dať do neho maximum, a potom môže byť so sebou spokojná. Rozmýšľať nad tým, ako veci dopadnú, je zbytočná psychická záťaž. Deti by sa mali na súťaže tešiť a nie z nich mať stres.

K tomuto racionálnemu postoju ste sa aj vy museli dopracovať nejako postupne, nie?

Áno, k tomu sa musí každý dopracovať časom, preto sa im to snažím vštepiť už teraz. Vidím, že každé dieťa je iné. Jeden je prirodzene sebavedomý, a druhý nie. Rodič by mal vedieť vypozorovať, akým štýlom ho usmerniť. Nejde len o šport, ale aj o život ako taký. Sú deti, ktoré treba do všetkého nútiť a motivovať, a potom sú deti, ktoré idú samy ako rakety. Samy si robia úlohy, sledujú čas aj povinnosti a netreba ich do ničoho tlačiť. Nemôžeme zabúdať ani na talentovú zložku. Niekto je „dríč“ od prírody a vidíte, že to v bazéne odmaká viac svojou húževnatosťou ako talentom a platí to aj opačne. Niekedy je dieťa talentované, ale lenivé, a ak ho nepritlačíte, nakoniec ho ten húževnatý dobehne aj predbehne.

Aká ste boli v tomto vy? Nechýbala vám niekedy motivácia?

Motivovaná som bola, to mi nikdy nechýbalo. Mala som talent a od detského veku som aj vynikala, čo ma vždy poháňalo. Mala som sebadisciplínu a aj vôľu drieť… U mňa sa to teda skombinovalo veľmi dobre. To je pri športovcoch ideálny stav – keď sa spojí talent aj ochota pracovať, drieť a nepovoliť. Ďalším faktorom je aj tá psychická odolnosť, a teda to, ako vie športovec ustáť všetky sprievodné tlaky. S tým som možno bojovala viac. Aj v mojom prípade prišli obdobia neistoty, stagnácie, zranení… Nie každým skokom do vody si človek urobí osobák a aj s tým sa treba vysporiadať a nájsť vždy motiváciu pokračovať.

Mohlo by sa zdať, že plávanie je málo rizikový šport, čo sa týka hroziacich úrazov alebo zranení, alebo je to len zdanie?

Je to v niečom pravda. Plávanie je výborný šport, ktorý sa dá robiť až do vysokého veku. Napríklad o behu sa to povedať nedá, pretože pri ňom veľmi trpia kĺby. Naopak, vo vode je všetko oľahčené, preto sa v nej realizuje aj veľa rehabilitačných terapií. Na druhej strane pri vrcholových výkonoch je kúsok pravdy aj na tom starom známom športom k trvalej invalidite. Samozrejme, aj pri plávaní dochádza k opotrebovaniu kĺbov neustálym opakovaním jednotlivých pohybov.

Čo sú najčastejšie problémy plavcov?

Pre prsiarov sú to hlavne namáhané kolená, ktoré môžu trpieť, kraul, znak alebo motýlik zase zaťažuje ramená. V tomto prípade hrá veľmi dôležitú úlohu to, ako má plavec zvládnutú techniku, ako mu funguje biomechanika tela, ktorou sa dá predísť zbytočným zraneniam a predčasným opotrebeniam. V tomto sme opäť každý iný. Nie všetci plávajú rovnakým spôsobom, ale každý by mal dodržiavať základné biomechanické princípy, ktoré poznáme a o ktorých vieme, že môžu komplikácie spôsobovať alebo im predchádzať.

Mali ste nejaké vážnejšie zranenia počas kariéry?

Tým, že som bola technicky dosť vycibrená, nikdy som problémy s ramenami alebo kolenami nemala. Počas celej kariéry som mala len jeden úraz ramena a aj ten som utrpela pádom zo schodov, a nie pri plávaní. Bolo to v roku 2007, približne rok som s tým bojovala, ale nechcela som to riešiť operáciou. Hoci ortopéd sa čudoval, že s tým viem vôbec plávať, poctivo som to zrehabilitovala a ruka mi funguje dodnes.

Akú regeneráciu preferujete vy?

Podľa môjho názoru sú veľmi dôležité a účinné masáže, ale aj na ne musí byť telo zvyknuté. Nie je vôbec vhodné, aby masáž absolvoval pred pretekom športovec, ktorý celý rok na masáži nebol. To by mohlo byť skôr kontraproduktívne. Je veľmi dôležité mať svoje návyky a pravidelnosť tréningu aj regenerácie počas celej sezóny. Samozrejme, u mňa som na to vo veľmi mladom veku kládla menší dôraz. Mladý organizmus sa veľmi rýchlo zregeneruje, ale už po dvadsiatke a neskôr na to treba dbať čoraz viac. Ja som z kúpeľného mesta a každý rok som absolvovala pobyt a rôzne procedúry, ktoré boli dostupné v piešťanských kúpeľoch. Či vďačím našej piešťanskej „vajcovej vode“ za to, že som mala menej zranení, teraz neviem. Možno aj. 😊 Veľmi dôležitou súčasťou mojej regenerácie bol tiež strečing. Návyky strečovať a dbať na celkovú flexibilitu boli možno ešte dôležitejšie ako masáže a iné techniky regenerácie. V dnešnej dobe sme všetci, deti aj dospelí, viac stuhnutí a málo flexibilní. Isteže, hrá tu úlohu aj predispozícia, ktorú máme zdedenú, ale na flexibilite sa dá vždy pracovať. Všímam si, že dnes je strečing dosť opomenutý, pretože naň nie je čas a priestor, ale športovci by ho nemali podceňovať.

Vedeli by ste zhodnotiť, ako sa zmenila starostlivosť o vrcholových športovcov a ich podmienky?

Je pravda, že sa všetko mení a že dnes majú športovci viac možností, ako sme mali kedysi my. V období, kedy som vrcholovo športovala ja, systém trpel prechodom z jedného režimu do druhého. Po páde socializmu nebol vytvorený systém, ktorý by túto sféru športu riadil, zostalo tu akési vákuum, všetko bolo akoby decentralizované a každý sa musel „pobiť“ o to svoje. Dnes už sú konečne dotiahnuté aj niektoré zákony ohľadom financovania športu, dá sa lepšie plánovať aj rozdeľovať si financie. Myslím, že všeobecne sú dnes podmienky pre športovcov lepšie, ako sme mali my. Lepšie podmienky však možno súvisia s tým, že aj decká sú dnes pohodlnejšie ako sme boli my. Keby som dnes povedala niekomu vezmi si bicykel, šliap v metrovom snehovom záveji o šiestej ráno na bazén, tak by ma vysmiali. Pre nás to ale bolo normálne… Zleniveli deti, ale aj rodičia.

Existuje nejaký faktor X, ktorý oddelí tých najlepších športovcov od priemeru?

Je to asi kombinácia všetkého, o čom sme sa rozprávali, ale na samotnom preteku môže byť rozhodujúcim faktorom X čokoľvek. Aj to, kto sa ako vyspí, kto sa ako cíti, ako sa cítia súperi, kto do cieľa príde a kto nie… Je v tom vždy aj kúsok športového šťastia. Na štartovacej čiare sú všetci talentovaní, natrénovaní, pripravení podať maximálny výkon a rozdiely medzi nimi sú minimálne. Stačí jedna nešťastná náhoda a všetko sa otočí k veľkému úspechu alebo neúspechu. Samozrejme, platí aj to, že pripraveným šťastie praje, takže len šťastie nestačí, treba byť pripravený!

Ďakujeme za rozhovor a prajeme všetko dobré v osobnom aj živote.

FOTO: Ludo Špirko

Zdieľajte článok na sociálne siete