Ako vôbec jediný až 17-krát zabehol najdlhší certifikovaný beh na svete.
Neuveriteľný výkon rodeného Slováka, ktorý aktuálne žije vo Švajčiarsku, berie dych. V 25-ročnej histórii pretekov Sri Chinmoy Self-Transcendence 3 100 Mile Race ako jediný človek na svete absolvoval tento beh 17 razy. Obdivuhodný je aj jeho prístup k životu. Celý príbeh tohto neobyčajného človeka sa nám do Radaru nezmestí, ale prečítajte si spomienky a myšlienky človeka, ktorý je unikátom v bežeckom svete.
Hoci vo svete ultra behov ste známou persónou, úplne bežne vás ľudia asi nespoznávajú. Preto by asi každého na začiatok zaujímalo, či máte toto meno aj v občianskom preukaze.
Áno, mám. Rodičia mi dali meno Robert, ja som si ho zhruba v tridsiatke zmenil na Ananda-Lahari. Aj v občianskom preukaze. Je s tým spojený dlhší príbeh: mohol som mať asi 13 rokov, keď sa vo mne sem-tam začali objavovať otázky o živote typu „Naozaj je, čo okolo seba vidím, všetko? O čom je život? Je to len o tom, že budem v živote úspešný alebo neúspešný, budem bohatý alebo chudobný, zdravý alebo chorý, dobrý alebo zlý? Že sa budem celý život za niečím hnať, na konci umriem a to je všetko?“ A tak podobne. Tie pocity som mal len niekedy, ale keď prišli, boli dosť silné. Bol to akoby plač, niekedy aj navonok (potajomky). Vtedy som si to neuvedomoval, ale keď sa pozriem späť, tie pocity boli veľmi vzácne, pozitívne, tie chvíle si veľmi vážim. Celá naša rodina sme chodili do kostola, ale tam ma nikdy nič neoslovilo. Neskôr som skúšal aj sám s úžasnou skupinou mladých ľudí, ale nič. Vnímal som ich úprimnosť, ale u mňa sa nič nezmenilo. Zhruba v sedemnástich som prvýkrát videl plagát na kurz meditácie podľa filozofie Sri Chinmoya. Tušil som, že Sri Chinmoy by mi mohol pomôcť s mojimi otázkami o živote. Trvalo mi nakoniec asi 4 roky, kým som sa na taký kurz nakoniec dostal. Môžem povedať, že dovtedy som mal veľmi aktívny, dobrý život, ale keď som sa dostal k meditácii, môj život sa zmenil od základov. K lepšiemu. Akoby z čiernobieleho filmu na plnofarebný HD 3D. Všetko mi teraz dáva zmysel. Každý nádych, každá sekunda, každá udalosť. Je to na knihu. Sri Chinmoy mi dal v roku 2005 duchovné meno Ananda-Lahari. Odvtedy ho používam aj oficiálne. Mám ho aj v občianskom preukaze. Milujem ho, úplne sa s ním stotožňujem.
Ako ste sa dostali k behaniu vôbec a ako k ultra behom?
Šport som miloval odmalička. Keď som v prvom ročníku na ZŠ počul od spolužiaka o orientačnom behu, okamžite ma to zaujalo. Začal som a absolútne ma to chytilo. Kysak je veľmi športovo založená dedina a orientačný beh je určite jeden z jej z silných športov. Je to absolútne úžasný šport s úžasnými ľuďmi. Orientačným behom som žil. Vyrastal som s ním, aj keď popri tom som s chalanmi na ulici hrával futbal, hokej, lietal na bicykli, v lete trošku plával, trochu pomáhal rodičom v záhrade. Ale aj keď som mal ambície, nikdy som do športu nedával 100 %. Odmalička ma bolievali kolená, niekedy viac, niekedy menej, nikdy som nemohol trénovať naplno. Teda asi by som aj tak asi netrénoval, keďže som bol vždy tak trošku lajdák. Chvíľu som skúšal chodiť s kolenami aj po doktoroch, no neúspešne. Myslel som, že každého veľmi bolí, keď beží. Zmenilo sa to až po niekoľkých 3 100 míľových behoch, keď ma kolená jednoducho prestali úlne bolieť. Ani neviem kedy. Je úžasné ísť si zabehať a necítiť bolesť. 😊 Ďalšia vec je, že mi je beh síce veľmi veľmi prirodzený, ale vždy som bol trochu slabšej telesnej konštitúcie. Keď som v šestnástich – sedemnástich začal chodiť na diskotéky, začal som piť alkohol. Pre moju telesnú konštitúciu katastrofa. V devätnástich som sa už len tak flákal. V mojom živote začínala vyhrávať letargia. Nebolo to vôbec vidieť, vo všeobecnosti som veselej povahy, aj keď nie veľmi zhovorčivý. Mal som veľa kamarátov, stále som bol aktívny, študoval som na výške, ešte stále som behal, ale už to bol len žart. Ešte vždy som športoval, jazdil viac s kamarátmi na bicykli, ale často bolo pri tom nejaké to pivo, čo ma zrážalo dole. Môj život šiel tak trošku dole vodou. Ťažil som zo základov, ktoré som získal ako dieťa, ale prítomnosť ma neposúvala k lepšiemu. Keď som bol doma, po večeroch som veľa pozeral telku. Chcel som robiť niečo užitočné, učiť sa napríklad jazyk alebo do školy, ale môj životný štýl ma trochu ničil. Mal som veľmi slabú silu vôle, chýbala mi motivácia a veľmi som si to uvedomoval. V tom období som čítal jednu knihu, nepamätám si na názov ani autora, ale jedna veta z nej sa ma veľmi dotkla: „Ničím si prítomnosť, aby som v budúcnosti mohol ľutovať svoju minulosť.“ Presne tak som sa cítil. Napriek tomu si aj túto fázu svojho života veľmi vážim. V tom období som objavil meditáciu. Okrem iného som znovu začal behať. Mal som asi 22 rokov. Rok som bol v Škótsku ako au pair, staral som sa v jednej rodine o tri malé deti. Tam som prvýkrát zažil ultramaratón, keď som robil pomocníka jednému kamarátovi, ktorý bežal trailové preteky West Highland Way Race (150 km turistickými chodníkmi v horách West Higlands). Dych vyrážajúca nádherná príroda aj výkony bežcov. Veľmi silný zážitok. V pravidlách pretekov vtedy bolo, že posledných asi 10 km musel niekto bežca sprevádzať. Ja som sprevádzal „môjho“ bežca. On posledných 10 km nebežal. On ich letel! Ledva som mu stačil. Zdalo sa mi, že celých 10 km šprintujeme. To už mal za sebou veľmi náročných 140 km! Absolútne som nechápal. Úplne nová skúsenosť. Veľmi ma to oslovilo. Vtedy som netušil, že takéto behy chytia aj mňa. Môj prvý ultramaratón bol v New Yorku asi rok potom. Robil som tam v reštaurácii. Najskôr som na jar trochu pomáhal na jednom 10-dňovom behu a na jeseň som už bežal aj ja 700-míľový beh (1 120 km). Časový limit tam bol 12 dní. Ja som v limite dokázal odbehnúť len 580 míľ (930 km), ale nevadilo mi to. Veľmi silná životná skúsenosť. Pred týmto behom boli moje najdlhšie preteky možno na 20 km. Takže poriadny skok!
Asi by sa dalo o vašom bežeckom živote rozprávať veľa, no absolútnym rekordmanom ste vo svetových pretekoch Sri Chinmoy Self–Transcendence 3 100 Mile Race. Ako by ste tento beh popísali niekomu, kto nevie, o čom je reč?
Sú to najdlhšie certifikované bežecké preteky na svete. Bežia sa v USA v New Yorku. Celá vzdialenosť (3 100 míľ, čiže cca 5 000 km) sa beží priamo v meste na 800-metrovom okruhu – betónovom chodníku okolo jednej školy a väčšieho ihriska. Časový limit je 52 dní. Beží sa každý deň bez vynechania čo len jedného. Štart je vždy každé ráno o 6:00 h, beží sa maximálne do 24:00 h. Potom je prestávka na oddych do ďalšieho dňa do 6:00 h ráno. Do konečných výsledkov pretekov sa ale ráta aj tá nútená 6-hodinová nočná prestávka. Celkovú vzdialenosť sa snažíte zabehnúť za čo najkratšiu dobu. Preteky sa do roku 2018 bežali vždy v lete, čo je ďalšia obrovská výzva pre bežcov kvôli väčšinou vlhkému horúcemu letu v New Yorku. Posledné dva roky sa preteky konali na jeseň, z pohľadu počasia je to teda ľahšie.
Kedy ste sa o ňom dozvedeli vy?
Prvý raz v New Yorku okolo roku 2000. Chodil som tam trošku pomáhať. Vtedy mi to nič nehovorilo. Tak veľké číslo sa mi nevošlo do hlavy. 😊 O tom, že to chcem bežať, som začal uvažovať v roku 2004. Netuším, ako mi to mohlo napadnúť. Fascinovalo ma to. Neskúšal som sa ale prihlásiť, mal som strach. Nie z behu, ale bolo to tak trošku v poslednej chvíli pred behom, nemal som absolútne žiadne peniaze, myslel som, že by som nedokázal dať tak rýchlo výpoveď z práce. Robil som predajcu, nebolo možné, aby som odišiel z práce na 2 mesiace. Nebolo jednoduché ma zastúpiť. Chcelo to trošku času. Nemal som žiadne tenisky, nevedel som, aké by som vlastne chcel. Ani som veľmi nevedel, čo potrebujem. Bežal som síce pred pár rokmi 700-míľové preteky, ale odvtedy som bežal len pár 24-hodinových, 12-hodinových, 6-hodinových pretekov, jeden 72-hodinový. Všetko tak trošku katastrofa. Poriadne som sa na všetkých vytrápil. Kedykoľvek som ale mohol, vždy som do toho šiel znovu. Čím dlhšie preteky, tým lepšie. Neviem prečo. Vždy ma to lákalo a láka. Na ďalší rok (2005) som sa už prihlásil a aj som bežal.
Ako sa vôbec na niečo také trénuje?
To je nadlho. Ako som už spomínal, som trochu lajdák. Nikdy som podľa nejakých plánov netrénoval. Často rôzne preteky boli pre mňa najlepším tréningom pre budúce preteky. Väčšinou veľa pracujem a tam sa snažím brať to vedome ako tréning na ultrabehy. Sem-tam som mal obdobia, keď som možno dva mesiace po sebe behával v tréningu okolo 160 km týždenne, ale dlhodobo som nemal nikdy kvalitný tréning. Vediem veľmi aktívny život a keďže ešte stále je tam aj trošku letargie, dosť improvizujem. Ak by niekoho lákalo začať behať ultramaratóny a chce na to trénovať podľa plánu, verím, že kvalitný tréning na maratón je vhodný aj pre všetky dlhšie vzdialenosti. Človek musí byť potom ešte odolný psychicky. Hneď sa nevzdať, keď veci nejdú, ako si naplánoval.
Asi vám nestačia len jedny tenisky. Však?
Vôbec nie. Miniem minimálne 5 párov tenisiek. Za tie roky som videl, že to niekto odbehol len so štyrmi pármi, ale zažil som aj zopár bežcov ktorí minuli 15 – 20 párov tenisiek! V New Yorku sú všade zhruba rovnaké betónové chodníky. Robia ich drsnejšie, aby sa v zlom počasí nešmýkalo. Pre tenisky je to, akoby ste bežali na šmirgľovom papieri. Často sa pri takýchto ultramaratóch stáva, že bežci po pár dňoch viac alebo menej pri dopade na zem šúchajú pätami. Tým sa podrážky na teniskách veľmi rýchlo derú. Niektoré roky tam boli nejakí šikovní chalani, ktorí tenisky opravovali a bežci zodrali oveľa menej párov. Zároveň sa u viacerých tenisiek stáva, že po pár dňoch strácajú pružnosť. Pri kratších behoch si to človek nevšimne, ale pri týchto pretekoch je človek vnímavejší a niekedy je to dosť výrazné.
Aký je počas behu váš denný program?
Bežný denný program je u mňa vstávať okolo 5:15 h ráno, základná hygiena, meditácia 5 – 10 minút a cesta bicyklom asi 5 minút na štart. Na behu sa býva v prenajatých domoch. Bežec si môže vybrať, či ho budú organizátori na beh voziť autom alebo mu zabezpečia bicykel. Cez deň zvyknem mať 2 alebo 3 pätnásťminútové prestávky a zvyšok času bežať alebo kráčať, ak už nejde bežať. Teda začiatok o 6:00 h, cca o 12 h alebo 13 h prvá prestávka 15 min, potom znovu bežať. Ďalšia prestávka medzi 16 h a 18 h, potom bežať do konca, teda do 24:00 h. Sem tam mám dni, kedy idem úplne bez prestávky celých 18 hodín, niekedy zasa skončím skôr ako o polnoci, keď potrebujem akoby nabrať dych. Celé preteky sa bežia len na 800 m okruhu, ako som už spomínal. Na jednom mieste je umiestnený kemp, kde je niekoľko áut – dodávok určených pre oddych bežcov a ich súkromné veci, počítacia stanica (organizátori počítajú každé odbehnuté kolo bežca), stoly s občerstvením, stany so stolmi pre masáž alebo lekárske ošetrenie, alebo oddych bežcov, toalety. Takže na jednej strane je obrovská výzva bežať 5 000 km len na takom malom okruhu, na druhej strane má bežec po celú dobu každých 800 m k dispozícii jedlo, nápoje, toalety, prístup k svojim osobným veciam, miesto pre oddych, ak treba. Zároveň je celé bežecké pole pokope. Prvý aj posledný bežec bežia vlastne vždy spolu. Má to niečo do seba. Vždy ste v strede diania. Niekedy je to aj nevýhoda, že trochu chýba súkromie. Obrazne povedané ste po celý čas na javisku vo svetlách reflektorov. Po skončení dňa znovu bicyklom domov, sprcha, strečing, ošetrenie nôh, niekedy ešte nejaké jedlo, krátka meditácia. Do postele sa dostanem asi o jednej v noci. Jedlo? Bežci jedia viacmenej rovnako ako doma, akurát oveľa viac. Na behu je full time tím kuchyne, ktorí sa snažia vyhovieť individuálnym požiadavkám bežcov. Všetko jedlo je vegetariánske. O bežcov je tam kráľovsky postarané. Organizátori zabezpečujú aj pranie oblečenia pre bežcov. Len prinesiem ráno na beh veci na pranie, poobede ich už mám vyprané a vysušené späť.
Spomeniete si, aké boli pre vás tie prvé preteky?
Prvé preteky boli jednoznačne najťažšie. Vedel som, že to bude neuveriteľne ťažké. Veľmi ma to neprekvapilo. A zároveň som vedel, že vlastne neviem, do čoho idem. Pred štartom som sa veľmi tešil. Nemal som absolútne žiadnu trému. Na jednej strane to bola po celý čas mimoriadne tvrdá skúsenosť, na druhej strane som mal absolútnu istotu, že robím správnu vec, že som v správnej chvíli na správnom mieste. Už po prvom dni som bol uvarený. Bolo horúco, jasná obloha po celý deň. Mám dosť svetlú pokožku, veľmi rýchlo ma spáli. Hlavne prvé preteky som so slnkom dosť bojoval. Rokmi som našiel triky, ktoré u mňa fungujú, a aj so slnkom som oveľa väčší kamarát (ráno ešte doma natriem celé telo kokosovým olejom (rada z Nového Zélandu), našiel som opaľovací krém, po ktorom nemám vyrážky, ani keď ho musím používať tak často, a z ktorého mám dobrý pocit a veľmi pomáhajú tričká s UV ochranou – teraz ich už robia aj z veľmi tenkej vzdušnej látky). Po celý čas som bol veľmi unavený a ubolený. Na konci behu som bol tak unavený, ako nikdy predtým v živote. A predsa bol vo mne úžasný pocit. Skúsenosti z tých behov a meditácie akoby až časom začali kvitnúť, pomáhať mi byť silnejším, pokojnejším, pokornejším, vďačnejším, šťastnejším.
Vy musíte mať asi psychiku ako zo železa… Čo podľa vás na trati rozhoduje – hlava alebo nohy?
Dôležité sú aj nohy, aj hlava, ale dôležitejšia je asi hlava alebo lepšie povedané skôr srdce ako hlava. Nie to fyzické srdce, ale duchovné. Miesto, kde najľahšie dokážete pocítiť svoju dušu, miesto, kde dokážete byť tichí, kde cítite mier, ale aj silu, radosť, lásku. Zažil som zopár bežcov, ktorí mali veľmi silné telo, ale psychicky to bolo pre nich príliš ťažké, a preto to vzdali pred skončením pretekov.
Zabehli ste ho už 17-krát. Je vôbec niečo, čo vás môže na tej trati ešte prekvapiť?
Určite. Každé preteky sú výnimočné, originálne. Aj keď som každým miestom na okruhu prebehol 80 000-krát (!). Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Vždy je to pre mňa nová skúsenosť. Vzácna, úžasná, mocná.
Človeku sa natíska aj otázka prečo.
Nikdy mi ani vo sne nenapadlo, že budem tento beh bežať toľko razy. Hlavne z finančných a časových dôvodov. A teda mi nikdy nenapadlo lámať nejaké rekordy. Tieto preteky sú pre mňa určite srdcovkou. V kombinácii s meditáciou ma lámu. Pomaličky lámu moje predsudky, moje ego, robia ma silnejším vnútorne aj navonok, robia ma čistejším vnútorne, pokornejším, vďačnejším. Tam žijem život na 100 % percent. Absolútna intenzita celé dva mesiace. Z pohľadu celého života to nie je veľa, ale tie dva mesiace sú tak intenzívne, akoby som v nich prežil minimálne jeden celý ľudský život. Aj keď pre diváka to tak asi nevyzerá. Ak by ste prišli na beh ráno, vidíte zopár bežcov pomaly bežať. Naobed to isté, večer to isté, v noci to isté. Aká teda intenzita? A predsa sa tam deje niečo úžasné. Pozitívne, mocné, krásne. Za tie roky vidím, ako ten beh mení aj samotné okolie, kde sa beží k lepšiemu. Ale nehlásim sa na ten beh znovu a znovu pre nejaké očakávania alebo zážitky.
Zaujímali by ma nejaké vaše naj momenty…
Kvôli priestoru, aký máme k dispozícii, spomeniem asi len jeden príbeh. Prvý beh, ako som už spomínal, ma vytrápil najviac. Po dobehu som bol unavený, ako nikdy predtým v živote. A predsa asi po týždni som už bežal maratón za zhruba 3:20 a hneď na druhý deň po ňom som bežal 47-míľové preteky (75 km) asi za 8:30 alebo 9:30. Štart 47-míľových pretekov bol o polnoci. Asi po hodine alebo dvoch som už mal dosť. Preteky sa bežali na dosť kopcovitom 1,5 km dlhom okruhu. Na zbehoch dole kopcom ma stehenné svaly až pálili. Hovoril som si: „3 100 míľ ok, maratón ok, ale toto som už teraz prehnal. Skúsim vydržať do polovice vzdialenosti, potom si dám prestávku.“ Vedel som, že ak si dám v tomto stave prestávku, s najväčšou pravdepodobnosťou to už asi nerozbehnem. Prišla polovica a ja som akosi ešte stále mohol bežať. Vravel som si, že skúsim ešte jedno kolo a potom prestávka. Potom som dal ešte jedno kolo, potom ešte jedno a postupne sa mi začalo bežať lepšie a lepšie. Poslednú tretinu pretekov som už letel. Žiadna bolesť, žiadna únava. Veľmi silný zážitok, ktorý so mnou zostane asi na celý život. Neskôr prišli ďalšie výzvy, ktoré ma navonok brzdili (brzdia), ale to je nadlho, takže o tom možno inokedy. Krásne sú aj chvíle, keď pocítim, že môžem bežať rýchlo a dlho. Neviem to mať ešte pod kontrolou, aby to fungovalo nakoniec nadlho, ale sú to tiež veľmi vzácne momenty. Ale viackrát sa mi stalo, že som mal silnú túžbu ísť celý deň 18 hodín bez prestávky, keď som bol úlne pomalý. Na konci dňa som mal na konte možno len 65 km, ale pre mňa to bolo obrovské víťazstvo, ktorému rozumiem len ja.
V čom si myslíte, že tkvie vaša výnimočnosť? A čo pre vás znamená beh?
Určite nie som výnimočný. A ak, tak výnimoční sme všetci. Pretože myslím, že každý (alebo skoro každý?) človek je nútený prekonávať svoje limity, svoje obmedzenia, svoje nedokonalosti, možno svoje strachy, svoje pochybnosti vo svojom živote. Posúvať sa nahor. Len to nie je vždy vidno. Pre niekoho zabehnúť maratón za 6 hodín je možno rovnaké víťazstvo v živote ako pre Eliuda Kipchogeho zabehnúť maratón za 2 hodiny. Pre niekoho prejsť 2 km, keď už bol pripútaný len na lôžko. Alebo sa postaviť na nohy. Pre niekoho je možno absolútne víťazstvo v živote zahrať na flaute Pec nám spadla, keď je absolútny hudobný antitalent alebo bol v živote na dne a nevzdal sa. Pre niekoho dokázať sa úprimne usmiať, aj keď celý život neuveriteľne fyzicky trpí. Atď., atď., atď. Veď vieme… Vo svete ultramaratónov mám síce v pretekoch nabehané neuveriteľné kilometre, ale na Slovensku je veľa oveľa lepších ultramaratóncov. Mužov aj žien. Mnoho ľudí by dokázalo to, čo ja, len nemali príležitosť. Krásna vec je aj, že hranice sa posúvajú dopredu. Prvý človek, ktorý zabehol maratón, umrel po dobehu (aspoň tak hovorí legenda). Teraz maratón behajú desaťtisíce ľudí po celom svete. Myslím, že ultramaratóny čaká rovnaký osud. Teraz sa zdá, že zabehnúť napr. 1 000 km za 10 dní je nepredstaviteľný výkon. V budúcnosti sa to bude považovať za úplne normálne.
Beh milujem. Šport ako taký milujem. Milujem svoj život, veľmi si ho vážim.
Máte ešte nejakú nepokorenú bežeckú métu?
Mám. Veľa. Zlepšiť sa v každom behu, ktorý som už bežal a budem ho znovu bežať. Napríklad v 3 100-míľovom behu. Teraz je môj „osobák“ zhruba 49 dní. Najbližšia príležitosť tohto roku bude v septembri. Zlepšiť sa v maratóne. Teraz je môj „osobák“ 3:03. Chcem sa zlepšiť v koncentrácii. Byť viac tichý vo svojom vnútri. To mi pomôže aj v behu, aj v bežnom živote. Svoj život žijem dosť spontánne. Nie je tam veľa plánovania. Uvidíme, kam ma vietor zaveje, aké preteky budem môcť ešte bežať a aké iné aktivity ma v budúcnosti budú inšpirovať, aké budú možnosti.
