Katarína Hargašová pracuje v ambulancii klinickej psychológie a psychoterapie Psychokonzult s.r.o. Venuje sa individuálnej psychoterapii dospelých klientov, témam úzkostného a depresívneho prežívania, vzťahovej problematike a osobnostnému rozvoju. Má viacročné skúsenosti z nemocničného prostredia a prax na špecializovanom pracovisku pre ľudí závislých od návykových látok.
Začnime zhodnotením aktuálneho stavu. Ako ho vnímate Vy?
Vnímam ho podobne ako asi väčšina ľudí, ako náročnú situáciu, s ktorou sa mi spájajú pocity strachu, úzkosti, neistoty, zdesenia, beznádeje a hnevu. Akoby sme sa ešte nestihli zotaviť z obdobia pandémie a svet je znova trochu naruby. To, čo radím pacientom, a sama sa o to snažím, je byť v kontakte s aktuálnymi emóciami a pocitmi. To, že sme nimi vybavení, nás môže práve v krízovej situácii ochrániť. Vďaka pocitu strachu sme ostražití a vnímame, čo sa okolo nás deje. Hnev nám vie byť nápomocný vo vyhranení si vlastných hraníc a ich ubránení. Pocit empatie nás vie zmobilizovať k poskytnutiu pomocnej ruky druhým alebo k vyžiadaniu si pomoci pre nás. Ak emóciám dáme v sebe priestor a nevyhneme sa im hneď nejakou aktivitou, pomôžu nám povoliť vnútorný tlak a nasmerujú nás to k tomu, čo potrebujeme. Niekomu napríklad pomáha sa vyplakať či sa pozhovárať s blízkym. Je fajn vedieť, že je to niečo, čo nebude trvať večne. Prežitie vyhrotených emócií je normálnou reakciou na ťažkú, záťažovú, a teda nenormálnu situáciu, ktorá sa teraz deje.
Ako sa situácia zmenila s udalosťami, ktorým čelíme posledné 2 – 3 roky?
Mnohým posledné 3 „koronové“ roky oslabili či zhoršili psychické prežívanie (a téma vojny na Ukrajine nepridala na osobnej pohode). Pandémia nám otočila život o 180 stupňov, zabehnuté stereotypy a každodenné istoty boli narušené. V začiatkoch sme sa báli nového nepoznaného vírusu, bolo ohrozené naše zdravie. Situácia sa zhoršovala a my sme boli zahltení množstvom negatívnych informácií z médií, sociálnych sietí, hoaxov až konšpiračných teórií. Narastali nielen pocit strachu a beznádeje. Ľudia sa cítili frustrovaní a nahnevaní z naštrbenia dôležitých životných potrieb aj potrieb sebarealizovať sa a žiť zmysluplný život. Museli sa tiež naučiť fungovať v nových podmienkach, napríklad homeofficeov v spoločnej domácnosti. Práve spleť týchto pocitov a dlhotrvajúci tlak spôsobili, že ľudia začali vyhľadávať pomoc psychológov či psychiatrov pre pocity úzkosti, depresívne nálady, objavili sa nespavosť, zmeny chuti do jedla, pocity podobné vyhoreniu či zníženej výkonnosti v práci. Taktiež sa zhoršil stav tých, ktorí už duševnými ochoreniami trpeli a dlho nemali prístup k lekárovi. Ako sa pandemická situácia začala upokojovať, vypukla v susednej krajine vojna. Je to ďalší nápor na psychiku, ktorý však môže oslovovať hlbšie témy, témy ohrozenia vlastnej existencie. Je však istým pozitívom, že už máme skúsenosť so záťažovou situáciou, akou bola pandémia. Zistili sme, že aj nečakanej situácii sa vieme časom prispôsobiť, nájsť si svoje zdroje, ktoré nás napĺňajú. Veľa toho, čo nám pomáhalo, vie byť nápomocné aj teraz – dávkovať si negatívne správy či obmedziť ich na minimum, venovať sa rodine, blízkym, športu. Najmä žiť život tak, ako predtým. Dožičiť si aj odpočinok, radosť, zájsť na výlet či do kina.
Každý z nás vníma rozdelenie spoločnosti. Myslíte, že je to trvalé?
Nemyslím si. Je to reakcia na záťažovú, nie normálnu situáciu, ktorá na nás vplývala. Aktuálna miera úzkosti, nenávisti a polarizácie je značná a môže sa stať, že si s tým ľudia nebudú vedieť rady a budú sa cítiť viac pod tlakom. V tomto smere môžeme vidieť istý rozklad či rozdelenie spoločnosti, ktorý však začal už v čase pandémie. Ľudia zažívali neustály pocit neistoty, strácali oporné body v živote, základné hodnoty správnosti a nesprávnosti boli otrasené.
Hovorí sa, že zúfalý človek je schopný všetkého. Je to tak?
Správanie je vo veľkej miere ovplyvnené naším prežívaním. Inak reagujeme, keď sa cítime spokojní a v pohode, inak, keď prežívame úzkosť a strach. Pri strete s neistou, novou a nebezpečnou situáciou si naša myseľ začne vytvárať isté scenáre, ako by sme sa mohli správať. Veľa závisí aj od toho, aký máme charakter, osobnostné črty, povahu, aké správanie je nám blízke z rodiny, aké máme hodnoty a postoje. Môžeme však hovoriť o dvoch skupinách: jedni môžu danú situáciu vnímať ako výzvu, druhí ako hrozbu, a tak sa líšia aj naše reakcie. Ak vnímame situáciu ako výzvu, môžeme cítiť istú mieru obáv, no prevláda presvedčenie, že je to čas na porozumenie, pochopenie, zmenu správania a v konečnom dôsledku ju budeme vedieť zvládnuť. Títo ľudia tak môžu začať pomáhať druhým v núdzi, „dobrovoľníčiť“, poskytnúť domov utečencom, prípadne prispieť tak, ako uznajú za vhodné. Ak vnímame situáciu ako hrozbu, pocity obáv, strachu, neistoty sú výrazné, akoby nás prevalcovali. Niekto je tak stále v strehu, ťažko sa mu sústredí na bežný život, nedokáže sa odpútať od každodenných správ. Iný zasa môže byť viac vzťahovačný, púšťa sa do nenávistných diskusií, napr. na sociálnych sieťach, a to ho len viac rozkolíše.
Ako hodnotíte tú vlnu nenávisti, ktorá sa šíri internetom v podstate nepretržite už dlhšie ako dva roky? Čo to o ľuďoch vypovedá?
To, čo vidíme na sociálnych sieťach, je len istým výsekom reality. Nie je to naša jediná tvár, ale môže to odrážať naše frustrácie, strach, obavy, neistoty a hnev. Takisto to hovorí o tom, ako je nastavené online prostredie, ako sú tam nastavené pravidlá. Keď si v online priestore nedávame dostatočne dobrú spätnú väzbu, že to, čo hovoríš, nie je v poriadku, tak tá vlna nenávisti jednoducho môže prekvitať, šíriť sa a vznikne priestor, kam sa utiekame vyjadriť naše frustrácie a vyplaviť zlú náladu. Bolo by dobré rozšíriť si obzory aj o to, že nie sme všetci takíto zlí a nenávistní, že ľudstvo nespeje k nejakej skaze a všetci ľudia nie sú vnútorne rozvrátení a že nečakáme len na ukázanie tej pravej tváre (akoby tá pravá bola zlá). Dobré je si všímať aj dobro, tú pomoc. Veľmi pekne je táto téma rozpísaná v knihe Ľudskosť.
Prečo je pre nás ľudí také dôležité mať dobré a zdravé blízke vzťahy (priateľov, rodinu, partnera)?
To, aké vzťahy zažívame v rodine, nás formuje a vytvára našu vzťahovú zručnosť do budúcna. Ak v rodine zažívame väčšinou pozitívnu skúsenosť, cítime pocit bezpečia, máme naplnené vlastné potreby, cítime sa byť prijímaní. Takú istú pozitívnu skúsenosť budeme očakávať aj v ďalších vzťahoch – kamarátskych a partnerských. V dobrom – pozitívnom a zdravom vzťahu sa cítime v spojení s druhým, môžem sa s ním porozprávať, zdôveriť. Cez vzťahy sa aj emočne regulujeme – v prítomnosti druhých a cez interakciu s nimi sa vieme upokojiť, rozveseliť, „zdvihnúť si sebavedomie“ alebo vydržať strach a úzkosť, ak sa niečo stane. Mať dobrý vzťah teda znamená mať výhodu. Naopak, v škodlivom vzťahu sme oslabovaní – človek o sebe pochybuje, nemá dosť síl zvládnuť životné príkoria, lebo je vyčerpávaný hádkami doma.
Vedeli by sme aj definovať, čo je zdravý vzťah?
Zdravý vzťah je taký, kde mám priestor napĺňať si svoje jadrové potreby, a tie sa u každého líšia. Môžem chcieť cítiť sa prijímaná a milovaná, mať oporu v druhom, mať priestor hovoriť o názoroch, hodnotách. Naopak, zdravý vzťah je aj to, keď som schopná dať toto isté tomu druhému. Spolu sa snažíme o kompromis, dialóg, tolerujeme sa navzájom. Súčasťou zdravého vzťahu je aj hádka a následné udobrovanie, hľadanie spoločnej cesty. O vzťah je treba sa starať, je to niečo živé, čo potrebuje našu pozornosť a opateru. Nespoliehať sa na prvotné obdobie zamilovanosti, to časom pominie a charakter vzťahu sa môže zmeniť, vyzrieť. Zdravým vzťahom je aj tieto zmeny vnímať, reagovať na ne a hovoriť o nich s partnerom/partnerkou. Na druhej strane je dobré vedieť, že život je dobré napĺňať aj z iných zdrojov. Venovať sa vlastným plánom, ambíciám, cieľom, niečomu, čo partnerský vzťah nedokáže nasýtiť. Starať sa o vzťah k sebe samému, čo sa neskôr odrazí na vzťahu partnerskom.
Prečo je pre nás dôležité byť tiež súčasťou nejakej komunity?
Človek je tvor spoločenský. Máme v sebe už oddávna zakódované, že jednotlivec by sám o sebe neprežil, keby žil mimo skupiny či komunity. Navzájom si pomáhame, učíme sa jeden od druhého, zdieľame svoje zážitky, rozprávame sa. Jeden z dôležitých pilierov nášho pocitu kvality života je prináležať niekam, patriť niekam. Dnes je to potreba mať okolo seba rodinu, blízkych, patriť napríklad do školského/pracovného kolektívu, byť súčasťou napr. kurzu jogy či tých, čo sa venujú pečeniu chleba. To, ako je to pre jednotlivca dôležité, je naozaj individuálne. Sú takí, ktorí potrebujú patriť do veľkej komunity ľudí, radi sú obklopení viacerými kamarátmi, často potrebujú s druhými zdieľať zážitky, ich vzťahová komunita je veľká a živá. A sú aj takí, ktorí sú v poriadku s tým mať pár známych a kamarátov, žijú viac samotársky, pokojný život a sami si regulujú, kedy sa k druhým priblížia.
Ako nás dokáže komunita ovplyvniť? Čo sú ľudia ochotní urobiť, čomu uveriť, ako zmeniť názor?
Komunita nás formuje zásadne. V ranom detstve majú hlavnú úlohu rodičia a najbližšia rodina. Neskôr majú čoraz väčší vplyv rovesníci – naša prvá komunita. A potom „bublina“ ľudí, do ktorej patríme. Komunita tak formuje naše postoje, hodnoty a správanie. Ako ľudia chceme niekam patriť, porovnávame sa, prispôsobujeme sa – a pre pocit prináležitosti sme schopní aj veľkých zmien. Tie zmeny bývajú postupné, nenápadne si zvnútorňujeme pravidlá skupiny, ktorá je pre nás relevantná, ktorá nám niečím imponuje.
Zaznamenali ste vo svojej praxi zvýšený počet pacientov, ktorých vzťahy krachujú pre rozdielne názory?
Nevnímam to ako aktuálny zvýšený počet, vzťahové ťažkosti patria k častým témam v terapii. Je však badateľné, že ostatná doba lockdownov a homeofficeov zvýraznila či dopomohla problémom vyjsť na povrch. Páry a rodiny dovtedy fungovali v každodennom zhone, skôr vedľa seba ako spolu. V praxi sa stretávam s klientmi, ktorí prídu, keď im je vo vzťahu ťažko (či už v partnerskom, či rodinnom) a chcú prebrať konkrétne ťažkosti. S partnerom sa napríklad navzájom vzdialili, viac sa hádajú, prípadne menej spolu komunikujú, objavili sa problémy v sexuálnej oblasti alebo zažili neveru. Témy sú rôzne a takisto aj vplyv, aký zanechali na ich vzťahu, sa líši. Prichádzajú, lebo majú záujem byť stále spolu, a práve preto potrebujú dané témy osloviť, aby partnerský vzťah lepšili. Iní si zasa kladú otázku, či je ten daný partner pre nich správny v danom období života.
Je vôbec možné, aby vzťah vydržal, keď sú partneri úplne rozdielnych názorov?
Istá názorová rôznosť je vo vzťahu vítaná. To, že partner/ka o téme premýšľa tak či onak, má iné postoje a názory, vie vo vzťahu dať nový pohľad na vec, rozšíriť obzor, niekam partnerov posunúť. Ak sú však rozdiely výrazné v kľúčových, jadrových hodnotách, môže to byť problém. Podstatné je však to, akým spôsobom s danou odlišnosťou partneri narábajú. Snažia sa jeden druhého ovládnuť, presvedčiť o svojej pravde alebo neustále v rozhovoroch na dané témy narážajú, jeden z páru robí kompromisy či ustupuje, vzniká boj o moc, je to pre oboch vyčerpávajúce, nabaľuje sa pocit hnevu, krivdy, nepochopenia a jeden od druhého sa vzďaľujú. Alebo dokážu s pokorou akceptovať, že sú v niečom odlišní a tak je to okej. Odlišnosti vedia prínosne skombinovať, učiť sa od seba. Vedia zniesť to, že druhý nie je presnou kópiou ich samotných a v niečom má iné predstavy a názory.
Ako sa vtedy vo vzťahu zachovať? Stoja vôbec za to vzájomné presviedčanie či hádky?
Partnerský vzťah je v istom zmysle ambivalentný. Sú v ňom obdobia zamilovanosti, blízkosti, no aj obdobia frustrácií, emočných búrok a hádok. Myslieť si, že správny postup je zbaviť sa všetkých bojov, hádok, nezrovnalostí a len sa ľúbiť, je naivné. Zdravým vzťahom je aj ten, v ktorom sa dokážem na druhého rovnako nahnevať, ako ho aj ľúbiť. Nie je však jednotný recept, ako sa pri nezhodách zachovať. Dôležité je ich pomenovať. Nezastaviť sa však len pri tom, že toto mi vadí alebo toto mi chýba. Ísť ďalej a zisťovať, ako si v tom pomôcť spolu ako pár. Ak budeme len ticho znášať a myslieť si svoje, naozaj sa môže istá časovaná bomba vytvárať. Myslím, že ak sa partneri dostanú k téme, ktorá vyvolá hádku, mali by si navzájom otvorene povedať, ako je tá téma pre nich dôležitá. Či je to niečo tak podstatné, tak hodnotovo pre nich určujúce, že keď sa v tomto odlišujú, tak je možno lepšie, aby neboli spolu. Alebo sú to veci, ktoré si vedia vydiskutovať a nájsť spoločnú cestu. Prípadne je to vec okrajová a vlastne sa dohodnú, že o tom nemusia hovoriť a rešpektovať to. Recept na zvládnutie krízy je najmä ochota k spolupráci, rozhovorom a zdieľaniu.
Pokračovanie rozhovoru o tom, ako na naše deti aktuálne vplývajú sociálne siete, nájdete už zajtra na webe, alebo si ho môžete prečítať už dnes v aktuálnom vydaní Radaru.
